Životopis

Stanislav Karoli sa narodil v roku 1982 na Slovensku. Jeho profilovanie do podoby rešpektovaného súčasného umelca je však bytostne a úzko späté so vzdelávaním v českom akademickom prostredí a následným dlhodobým usadením sa v centre pražského umeleckého diania. Jeho umelecký a osobný rast je determinovaný kľúčovými inštitúciami a formatívnymi osobnosťami, s ktorými počas svojej kariéry prišiel do priameho kontaktu. 

Akademické zázemie a inštitucionálne formovanie (UMPRUM)

Zásadným formačným bodom v Karoliho životopise je jeho štúdium na prestížnej Vysokej škole umeleckoprůmyslovej v Praze (UMPRUM), ktorá v stredoeurópskom kontexte predstavuje jednu z najvýznamnejších platforiem pre rozvoj súčasného vizuálneho umenia a dizajnu. UMPRUM, inštitúcia, ktorá si podľa vlastných strategických dokumentov zakladá na medzinárodnej excelencii, stabilizácii výučbových procesov a rigoróznej vnútornej evaluácii, poskytla Karolimu nielen technické zázemie, ale predovšetkým kritický teoretický rámec.

Na pôde tejto inštitúcie Karoli pôsobil v Ateliéri sochárstva (historicky a ideovo známom aj ako Ateliér veškerého sochařství). Do roku 2012 tento ateliér formoval a viedol prof. Kurt Gebauer, kľúčová postava českého povojnového sochárstva, ktorý definoval koncepciu „veškerého sochařství“ – víziu, podľa ktorej by aspoň jeden sochár mal pôsobiť v každej obci, a umenie by malo nahrádzať ošklivosť, ktorú zanechala príroda či nepriaznivé dejiny. Karoliho rané formovanie prebiehalo práve pod vplyvom tohto expanzívneho prístupu k soche a k verejnému priestoru.

Po roku 2012, kedy došlo na UMPRUM k zásadným personálnym obmenám a inštitucionálnej modernizácii, ateliér prevzali umelec Dominik Lang a kurátorka Edith Jeřábková. Pod ich pedagogickým a koncepčným vedením Karoli taktiež pôsobil a v tomto modifikovanom prostredí úspešne absolvoval svoje štúdium. Kombinácia týchto dvoch diametrálne odlišných pedagogických prístupov zanechala v Karoliho prístupe zreteľnú a nezmazateľnú stopu. Na jednej strane zdedil Gebauerovu expresívnu slobodu, prácu s nekonvenčnými formátmi a presah do verejného priestoru; na strane druhej absorboval silné konceptuálne, inštitucionálne-kritické, site-specific a ekologické uvažovanie, ktoré do ateliéru vniesli Lang s Jeřábkovou.

Profesor Kurt Gebauer, ktorý aj po svojom odchode z postu vedúceho ateliéru dianie na UMPRUM naďalej sledoval a so študentmi či absolventmi konzultoval ich výstupy, sa stal kľúčovým pozorovateľom Karoliho vývoja a neskôr aj kurátorom jeho dôležitých výstav. Gebauer s obdivom ocenil skutočnosť, že napriek obrovskej rozmanitosti malých foriem a materiálov, s ktorými Karoli pracuje, jeho diela nesú „nespochybniteľné znaky autorovej osobnosti, čo je u tak mladého sochára obdivuhodné“.

Ekosystém „Kafkárny“: Architektúra, ekológia a komunita

Ak hovoríme o fyzickom, geografickom, pracovnom a sociálnom centre Karoliho profesionálneho života, je nevyhnutné detailne analyzovať legendárny pražský priestor známy ako Kafkárna. Ide o unikátny, takmer sto rokov starý architektonický objekt ukrytý medzi vilovou zástavbou na pražskej Ořechovke (Praha 6). Tento obrovský sochársky ateliér bol pôvodne vybudovaný pre potreby realizácie monumentálnych diel sochára Bohumila Kafku, predovšetkým pre vytvorenie ikonickej nadživotnej jazdeckej sochy Jana Žižku pre pamätník na pražskom Vítkove.

Začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia tento historicky exponovaný ateliér získal pre študentov UMPRUM vtedajší vedúci Ateliéru sochárstva Kurt Gebauer. V poslednom desaťročí, pod vedením Dominika Langa, však tento priestor prešiel ďalšou radikálnou významovou transformáciou. V súčasnosti neslúži iba ako izolovaná umelecká dielna pre študentov, ale stal sa komplexným zázemím pre novoetablované Centrum umenia a ekológie UMPRUM, ktorého vznik iniciovali Dominik Lang a architektka Kateřina Vídenová. Podľa Langa samotné prostredie a atmosféra Kafkárny priamo určujú, aby sa miestne aktivity zamerali viac na zmysly, na prepojenie s prírodou a na ekologické skutočnosti, na ktoré v každodennom mestskom živote zabúdame.

Stanislav Karoli kontinuálne tvorí v tomto mimoriadnom prostredí, ktoré funguje ako živý organizmus, komunitné laboratórium, miesto stretávania sa a úkryt pred tlakom komerčného umeleckého prevádzky. Zdieľanie tohto ateliérového priestoru s ďalšími umelcami, teoretikmi a ekológmi zásadne formovalo jeho kolaboratívne uvažovanie a site-specific inštalácie. Miesto je dejiskom rozmanitých aktivít, od komunitných vegetariánskych varení, cez jogu, kaligrafické workshopy pre deti, kolektívne reflexie vzťahu k zvieratám (Dekonštrukcia ZOO), až po pop-up kaderníctva. Karoliho prítomnosť v takto dynamickom, multidisciplinárnom priestore vysvetľuje jeho schopnosť voľne prechádzať od ťažkých sochárskych formátov k efemérnym, poetickým a olfaktorickým realizáciám. 

Súputníci a kolaboratívna prax: Dialóg s Matoušom Lipusom

Karoliho životopis a umelecký vývoj je nemožné plne pochopiť bez reflexie jeho dlhodobého profesionálneho vzťahu s Matoušom Lipusom. Obaja sochári sú absolventmi a bývalými spolužiakmi z UMPRUM, a obaja aj po absolutóriu naďalej pracujú v zdieľanom priestore Kafkárny. Ich tvorba však predstavuje dva diametrálne odlišné, no o to zaujímavejšie prístupy k súčasnej soche, ktoré sa navzájom inšpirujú formou priameho vizuálneho kontrastu.

Kým Karoli operuje s asamblážou, abstrakciou, nájdenými predmetmi, odpadom a neurobiologickými témami, Matouš Lipus je vo svojej podstate figuralista. Lipus vo svojej tvorbe cieľavedome spracováva tému figúry, pričom absorbuje historické pramene od gotiky, cez ľudovú plastiku, až po dielo Otta Gutfreunda či novú figuráciu. Experimentuje s rôznymi technologickými postupmi – kolorovanou sadrou, prefarbeným polyuretánom, drevorezbou či cementovými zmesami (Lipus je napríklad autorom realizácie Noc pre park na Vítkove či verejnej plastiky Noemova archa). Tento spoločný mikrokozmos, v ktorom zložito modelovaný a konštruovaný figuratívny tvar vzniká hneď vedľa abstraktnej asambláže z nájdených zvyškov, poskytol obom umelcom tichý, no neustály dialóg, ktorý v konečnom dôsledku vyústil do ich spoločných výstavných projektov, akým bol prelomový Práh proměny.