Profil

Umelecká trajektória Stanislava Karoliho predstavuje jeden z najkomplexnejších a teoreticky najvrstvenejších príspevkov k súčasnému stredoeurópskemu sochárskemu diskurzu. Jeho prax, hlboko zakorenená v akademickom prostredí pražskej Vysokej školy umeleckoprůmyslovej (UMPRUM), sa vyznačuje neustálou redefiníciou sochárskeho média, fenomenologickým skúmaním materiality a kritickou reflexiou vzťahu medzi ľudským subjektom, jeho primárnymi inštinktmi a postindustriálnym prostredím. Tvorba tohto autora sa dominantne pohybuje na neustále spochybňovanej a posúvanej hranici medzi abstrakciou a figuráciou, pričom integrálnou súčasťou jeho dialógu s divákom je psychologická a senzorická záťaž samotného materiálu.

Karoliho prístup k soche a objektu nie je možné vnímať lineárne; ide o aditívny a cyklický proces, v ktorom sa analytické skúmanie formy strieda so syntetickými, často subverzívnymi zásahmi do galerijného a verejného priestoru. Jeho rukopis je špecifický odvahou opúšťať overené technologické postupy v prospech experimentu, čo z neho robí autora mimoriadne citlivého na priestorové a environmentálne kontexty, v ktorých sa jeho diela ocitajú. 

Materiálová genéza a dekonštrukcia formy

Vývoj Karoliho sochárskeho prejavu prešiel niekoľkými signifikantnými fázami, ktoré dokumentujú jeho posun od expresívnej modelácie k post-minimalistickej asambláži a objektovej inštalácii. Už počas svojich štúdií na UMPRUM na seba upozornil dielami, ktoré sa vyznačovali zložitou expresivitou a hutnou vnútornou dynamikou plastík. Táto počiatočná expresia, zameraná na vnútorné napätie modelovaného tvaru, sa v nasledujúcom období transformovala do štrukturálnych plastík monumentálnych formátov. V tejto fáze Karoli intenzívne experimentoval so spojením textilu a cementovej hmoty. Takto vzniknuté diela neovládali galerijný priestor iba svojou architektonickou formou, ale predovšetkým svojou masívnosťou a nekompromisnou hmotnosťou. Spojenie mäkkého, poddajného textilu (často nesúceho stopy ľudskej prítomnosti či intímneho používania) a tvrdej, industriálnej cementovej zmesi tu vytváralo silné sémantické napätie, odkazujúce na princípy hnutia arte povera a konfrontáciu organického s anorganickým.

Nasledujúca etapa Karoliho tvorby však znamenala radikálny a do istej miery prekvapivý obrat k intimite a k princípom asambláže. Autor začal vo zvýšenej miere pracovať s maloformátovými až miniatúrnymi objektmi, čím demonštroval odklon od snahy o priestorovú dominanciu k subtílnejšej, no o to koncentrovanejšej štrukturálnej analýze. Akcelerátorom tohto vývoja bolo využívanie materiálov, ktoré niesli zreteľné stopy predchádzajúceho použitia, deštrukcie, alebo marginálneho statusu. Začal využívať zvyškový kameň pochádzajúci z priemyselnej kamenárskej výroby, sadru, ktorú nielen odlieval, ale aj deštruoval a následne kombinoval s ďalšími heterogénnymi elementmi, a predovšetkým nájdené, často zabudnuté predmety a prírodné samorasty.

Tieto prvky, ktoré na prvý pohľad jasne evokujú štatút odpadu (tzv. objet trouvé), Karoli prepája a kombinuje s prácne modelovanými a remeselne spracovanými surovinami. Týmto aktom stavia do priameho kontrastu zložito modelovaný a konštruovaný tvar s nájdeným, zdanlivo bezcenným predmetom, čím spochybňuje tradičné hierarchie sochárskych materiálov. Aj napriek malým rozmerom tieto asambláže a objekty prekvapivo napĺňajú okolitý priestor svojou abstraktnou štruktúrou a vo väčšom počte ohromujú svojou vnútornou rozmanitosťou a energiou. Tento prístup odhaľuje hlbokú postindustriálnu melanchóliu a predstavuje tichú, no naliehavú kritiku hyperprodukcie súčasnej spoločnosti. 

Syntetická materialita a environmentálna subverzia

Dôležitou kapitolou v materiálovom výskume Stanislava Karoliho je jeho cielená práca so syntetickými polymérmi, špecificky s plastovými fóliami (igelitom), vyrobenými z nízkohustotného polyetylénu (LDPE) či polypropylénu. Tento prístup naplno rozvinul a inštitucionálne etabloval vo svojej sólovej výstavnej prezentácii Předávkování igelitem v roku 2013.

Zapojenie tohto nekonvenčného, civilného a ekologicky extrémne zaťaženého materiálu do vysokého sochárskeho diskurzu svedčí o Karoliho integrácii environmentálnej kritiky do vizuálneho umenia. Igelit, materiál primárne spojený s efemérnosťou, konzumným balením a následným ekologickým znečistením, je v Karoliho rukách transformovaný na trvalé sochárske médium, z ktorého vytvára plastiky, objekty a komplexné reliéfy. Táto transformácia nielenže popiera klasické predstavy o trvácnosti sochy (ako ju reprezentuje bronz alebo mramor), ale zároveň nastavuje zrkadlo spoločnosti „predávkovanej“ petrochemickými derivátmi. Karoliho schopnosť artikulovať estetické kvality materiálu, ktorý je spoločensky vnímaný ako nežiaduci odpad, potvrdzuje jeho mimoriadnu citlivosť voči hmotnej kultúre antropocénu.

Neuroestetika, synestézia a olfaktorický obrat

V neskorších fázach svojej tvorby Karoli dokazuje, že jeho záujem presahuje čisto vizuálnu a haptickú dimenziu sochy. Vo svojich novších, interdisciplinárnych projektoch preukazuje hlboký a teoreticky podložený záujem o neurobiologické, kognitívne a psychologické vrstvy ľudského vnímania. Najvýraznejšie sa tento aspekt prejavil v kolaboratívnom projekte PLAZÍ MOZEK, na ktorom spolupracoval s uznávanou parfumérkou Kateřinou Novákovou.

Diela v tomto rozsiahlom cykle sprostredkovávajú autentický pocit prežitých dní a nocí, pričom formálne a významovo oscilujú medzi bezváhovým stavom a bolestnou, zmyselnou fyzičnosťou. Karoli tu konštruuje objekty, ktoré divákovi evokujú tiaž, existenciálnu temnotu, no zároveň sú premiešané s dravou chuťou do života a túžbou po nepoznaných zážitkoch. Táto tenzia často odkazuje na hraničné stavy ľudskej psychiky, ktoré môžu viesť až k opakovaným fyzickým či mentálnym kolapsom.

Konceptuálny rámec projektu stavia na vedeckom a metaforickom uchopení tzv. „plazieho mozgu“ – fylogeneticky najstaršej časti ľudského mozgu. Kurátorská koncepcia a autorský prístup oboch tvorcov tu smerovali k limbickému systému, ktorý zahŕňa amygdalu a čuchový lalok (bulbus olfactorius), teda centrá zodpovedné za primárne inštinkty, sexualitu, dlhodobú pamäť a nespracované emócie. Umelci v tomto projekte ostro kritizujú skutočnosť, že súčasná ľudská senzitivita je zotročená ťažkým, jednostranným bremenom vizuálneho a lingvistického smogu, ktorý paralyzuje naše hlbšie, inštinktívne vnímanie sveta.

Karoli v tomto projekte zároveň vystupuje v prekvapivej úlohe básnika. Jeho surovo fyzičné sochárske objekty tu nie sú vnímané izolovane, ale sú sprevádzané dvanástimi vonnými ilustráciami, ktoré parfumérka Nováková vytvorila na základe Karoliho autorských básní. Tento synestetický prístup – fúzia intímnej poézie, efemérneho olfaktorického (čuchového) umenia a pevných, ťaživých sochárskych asambláží – potvrdzuje Karoliho pozíciu komplexného umelca, ktorý neustále hľadá nové, neortodoxné cesty, ako obísť kognitívne filtre diváka a zasiahnuť ho priamo na neurobiologickej úrovni.