KAROLI

Socha v Juhovýchodnej Ázii 10~26

Hmotná prítomnosť a rekonfigurácia priestoru: Súčasná sochárska scéna v juhovýchodnej Ázii

Kinetická priestorová socha GLISTEN od autorky Lisy Reihana na strešnej terase národnej galérie v Singapure
Zdroj: National Gallery Singapore

Súčasná vizuálna scéna juhovýchodnej Ázie prechádza v posledných týždňoch fascinujúcou transformáciou, v ktorej sa do popredia dostáva nekompromisná trojrozmernosť, priestorové intervencie a radikálna materialita. Kým digitálny obraz a dvojrozmerné médiá často redukujú divácku skúsenosť na povrch, novootvorené sochárske a priestorové výstavy v regióne nanovo definujú fyzickú prítomnosť ľudského tela v priestore. Od monumentálnych ekologických skulptúr v chrámoch a galériách Bangkoku cez poetiku minimalistických kamenných a drevených rezov v Singapure až po site-specific intervencie v uliciach Kuala Lumpur a hmatové prostredia v Manile sa formuje silný tematický dialóg o pominuteľnosti, ekopolitike a historických traumách vpečatených do hmoty.

Eko-mytológia a monumentálne napätie na bienále v Bangkoku

Thajská metropola sa stala epicentrom priestorového umenia vďaka štvrtému ročníku bienále Bangkok Art Biennale 2024 s témou „Nurture Gaia“, ktorého hlavnou inštitucionálnou základňou je Bangkok Art and Culture Centre. Kurátorská koncepcia pod vedením Apinana Poshyanandu prepája teóriu živého organizmu Zeme s animizmom, spiritualitou a postindustriálnou deštrukciou. Výstava odmieta ploché zobrazenie a vsádza na skulpturálnu monumentalitu. Popri ťažkých sochách a priestorových uzloch medzinárodných legiend ako Louise Bourgeois či Tony Cragg rezonuje najmä monumentálna skulpturálna inštalácia Adela Abdessemeda Telle mère tel fils, spletená z prekrútených častí lietadlových trupov, hliníka a plsti. Toto trojrozmerné dielo pôsobí ako desivý skelet moderného mýtu o Ikárovi, ktorý v priestore fyzicky konfrontuje návštevníka s krehkosťou civilizácie a ekologickými limitmi našej planéty.

Rytmus prázdna a organická hmota v Singapure

V Singapure otvorila inštitúcia National Gallery Singapore dlho očakávanú retrospektívu Kim Lim: The Space Between, ktorá predstavuje prelomovú postavu modernej a súčasnej skulptúry. Výstava sústreďuje desiatky trojrozmerných diel z dreva, mramoru a kameňa, v ktorých sa britsko-singapurská umelkyňa vyhýba figuratívnemu dekorativizmu. Limovej sochársky jazyk pracuje s negatívnym priestorom; rytmické zárezy v kameni a precízne tesané drevené bloky fungujú ako trojrozmerné modulácie svetla a tieňa, kde prázdno medzi jednotlivými segmentmi nesie rovnakú váhu ako hmota samotná.

Paralelne v tých istých výstavných priestoroch rozvíja celkom odlišnú, no rovnako priestorovo expanzívnu víziu výstava Teo Eng Seng: We're Happy. Are You Happy?, venovaná singapurskému priekopníkovi materiálového experimentu. Teo Eng Seng sa preslávil vynálezom vlastného média zvaného „paperdyesculp“ – trojrozmerného sochárskeho tvarovania zafarbenej papierovej hmoty a organických vlákien. Jeho rozsiahle priestorové inštalácie, ako napríklad monumentálne skulptúry Wabi Sabi či Ah Wah and Ah Kiat: Crossing Borders, vystupujú zo stien a podláh do diváckeho poľa ako robustné materiálové asambláže, komentujúce spoločenské nerovnosti, migráciu a urbánny rozvoj.

Materiálová dekolonizácia a verejný priestor v Kuala Lumpur

Malajzijská scéna reaguje na otázky teritória a prírodných zdrojov prostredníctvom výrazných priestorových a sochárskych gest. Galéria Wei-Ling Gallery uviedla sólový projekt Anasa Afandiho s názvom I Love God, Gold & Glory. Afandi v ňom opúšťa tradičné formáty a komponuje surové priestorové inštalácie, ktoré tematizujú environmentálnu devastáciu Malajzie vyvolanú historickým kolonializmom a súčasným monokultúrnym poľnohospodárstvom. Práca s fyzickým odpadom, drevom a architektonickými ruinami núti diváka kráčať pomedzi fragmenty exploatovanej krajiny a fyzicky precítiť dôsledky honby za ziskom.

Súčasne sa v uliciach malajzijského hlavného mesta rozbehol mestský umelecký dialóg v réžii platformy Kuala Lumpur Festival v rámci podujatia Kreatif KL. Do centra mesta vstúpili rozsiahle verejné skulptúry a 3D inštalácie, medzi nimi kinetické a reflexné objekty Bono Stellar Dreamweaver & Occulus, architektonická intervencia Tiang Tamu od Nabihah Haiyee či interaktívna priestorová inštalácia Play KL! vytvorená v spolupráci s Malaysian Institute of Art. Tieto sochárske zásahy narúšajú sterilný korporátny priestor moderného veľkomesta a premieňajú mestské zákutia na hmatové zóny kolektívnej participácie.

Hmatová pamäť a senzorická priestorovosť v Manile

Na Filipínach definuje priestorový diskurz inštitúcia Metropolitan Museum of Manila s novootvorenou výstavou Sibol, ktorá posúva hranice tradičnej plastiky do oblasti komplexného zmyslového zážitku. Ústredným bodom tohto smerovania je monumentálna priestorová skulpturálna inštalácia Raffyho Napaya s názvom MANAnahi. Napay pretvára textil, priadzu a tkané vlákna na robustné reliéfne a trojrozmerné formácie, ktoré pohlcujú galériu do bohatej chromatickej a štrukturálnej krajiny. Dielo transformuje tradičné remeslo na priestorový monument vzdávajúci hold práci ľudských rúk, pričom v spojení so zvukovými a priestorovými prvkami vytvára ilúziu živého, pulzujúceho organizmu.

Aktuálne sochárske a priestorové projekty v juhovýchodnej Ázii dokazujú, že fyzická prítomnosť objektu zostáva kľúčovým prostriedkom pre formuláciu naliehavých spoločenských výpovedí. Či už ide o monštruózne priemyselné trosky v Thajsku, meditatívny minimalizmus kameňa v Singapure, politickú ekológiu materiálu v Malajzii alebo organické priestorové tapisérie na Filipínach, súčasní sochári a sochárky pretvárajú priestor na miesto fyzického stretnutia, v ktorom je divák nútený nanovo vnímať mierku, zemskú gravitáciu a vlastnú materiálnu zraniteľnosť.

Karoli portfolio selection